Pri príležitosti 55. výročia založenia Strednej priemyselnej školy stavebnej Lučenec nám Ministerstvo školstva Slovenskej republiky zapožičalo čestný názov školy podľa lučeneckého architekta Oskara Winklera.

ARCHITEKT OSKAR WINKLER

Je doposiaľ našej odbornej i širšej verejnosti neznámy. Má to niekoľko príčin. Autor žil v Lučenci, kde bol skoro jediným predstaviteľom profesionálnej architektúry. Bol mimoriadne skromný a nepresadzoval sa na verejných fórach. Dôkazom toho je fakt, že bolo nesmierne ťažké objaviť čo len jedinú jeho fotografiu-portrét a nezanechal za sebou písané spomienky. Jeho osobné bolo zbytočné hľadať po všeobecnej likvidácii dokumentácií v posledných rokoch. Avšak najzávažnejšími príčinami boli udalosti doby, v ktorej žil a rozvíjal svoj talent. I keď sa dožil 61 rokov, z toho mal možnosť naplno pracovať iba v rokoch 1935 –1938 a po vojne v rokoch 1945 -1949/1950. Je to príliš krátka doba pre architektúru, kde trvá roky obdobie prípravy diela a potom i jeho realizácia. Hlavným informačným zdrojom je torzo architektonickej projektovej dokumentácie, ktorá predsa len ostala zachovaná u jeho vdovy. Dnes je majetkom SNG. Zachovali sa niektoré architektonické diela v lepšom či horšom stave a spomienky ešte živých súčasníkov a spolupracovníkov.

ŽIVOTOPIS

Oskar Winkler sa narodil vo Zvolene 29.4.1909 v rodine účtovníka Armina Winklera a Zlatice Winklerovej rod. Seidlerovej. Mal dvoch bratov – Eleméra, nar. v roku 1907 a Pavla, nar. v roku 1910. V roku 1927 maturoval na gymnáziu v Lučenci v triede chýrneho lučeneckého profesora Lajosa Schérera. Odborné štúdium absolvoval na nemeckej Vysokej škole technickej v Prahe, kde študovali židovskí študenti z viacerých štátov. Jeho vysokoškolské práce sú na veľmi dobrej úrovni a svedčia o pripravenosti riešiť väčšie verejné úlohy / návrh na reálne gymnázium, návrh na veľký areál plavárne/. V roku 1935 sa mladý architekt snaží uplatniť účasťou v súťaži na katafalkovňu pre mesto Košice. Podľa zápisnice súťaže a jej výsledku však bolo jasné, že touto cestou sa k väčším objednávkam nedostane. V roku 1935 projektuje dom pre zvolenského lekára Dr. Wittmana. Začína tým tvorbu celého radu obytných domov hlavne v Lučenci, vo Zvolene, ale aj v Rimavskej Sobote, Banskej Bystrici a iných mestách. Šlo o domy v mestskej zástavbe. Boli projektované viacúčelovo, buď pre jednu rodinu, alebo šlo o viacbytový mestský obytný dom. V týchto mestách to bola novinka. O Hekschovom dome v Lučenci, postavenom v roku 1937, písali miestne noviny ako o prvom trojposchodovom dome v meste.
Winkler sa v Prahe oboznámil s novým tvaroslovím funkcionalizmu. Vytvoril vlastnú autorskú variantu modernej architektúry. Z vývoja štúdií a vykonávacích projektov môžeme posúdiť, nakoľko sa musel niekedy podvoliť želaniu stavebníka. Zmena plochej strechy na šikmú a tým zmena celej koncepcie budovy nebola ojedinelá. Žiaľ dnešný stav jeho budov už nedáva úplný obraz o ich niekdajšej precíznosti a ušľachtilosti, zmizli aj ním navrhnuté interiéry.
Prvé tvorivé obdobie Oskara Winklera bolo úspešné, ale jeho život poznamenali aj veľmi zlé roky.
Začiatkom vojny bol povolaný do maďarskej armády vykonávať „pracovnú povinnosť“. Na nútených prácach v Rusku strávil 23 mesiacov. Po návrate sa ocitol uprostred holokaustu- jeho rodičia boli odvlečení do Osvienčimu, brata Eleméra zastrelili. Bratia Pavol a Oskar s manželkou Editou utekajú na Slovensko do Ružomberka k rodine Abelesových, ktorí vtedy mali ešte „výnimku“. Získavajú prácu vo Vysokých Tatrách na príkaz vlády projektujú a obnovujú dedinu Veľké Lapše. Táto idyla však po Povstaní končí. Schovávajú sa v poľskej Wichrowke a podarí sa im prežiť.
Po vojne sa vracajú do Lučenca. Brat Pavol sa dostal do diplomatických služieb. Oskar Winkler sa púšťa s plnými silami do práce a spolupracuje s textilným podnikom v Opatovej a s ďalšími firmami, projektuje domy pre súkromníkov, škicuje svoje nápady pre Lučenec – novú krytú tržnicu na tržné námestie, návrh kúpaliska. Jeho dielom sú dva malé pomníky v Lučenci – Sovietskej armáde v parku a obetiam holokaustu v židovskom cintoríne. Projektuje a stavia svoj vlastný dom v záhrade blízko parku v Lučenci – najkrajší spomedzi jeho obytných domov. Na prízemí je architektonický ateliér a hospodárske zázemie, na poschodí obývacia miestnosť so zimnou záhradou, spálne, kúpelňa s najmodernejším vybavením, východná i západná otvorená terasa. Veľkoryso koncipovane priestory, domyslená funkčnosť a interiérové detaily, priehľady, väzba so zeleňou záhrady ho definujú ako jednu z najkrajších funkcionalistických víl na území Slovenska. K pohode domu patrilo aj vzácne priateľstvo s výtvarným umelcom Júliusom Szabóom, bývajúcim v susedstve.
Veľa energie vkladá do realizácie svojich predstáv pri výstavbe veľkej lučeneckej nemocnice. Pracuje na jej situačnom pláne. Chirurgický pavilón v modernom tvarosloví projektuje spolu s Ing. V. Houdkom. Rozmernú budovu s kotolňou a hospodárskou časťou musel stvárniť s kolonádami v duchu požiadaviek doby. Budova bola projektovaná pre 660 postelí a 340 zamestnancov.
V roku 1950 zažíva architekt Winkler veľký šok. Je obžalovaný z chybného osadenia typového projektu robotníckych domov. Súd v Modrom Kameni ho uznal nevinným, avšak celé vyšetrovanie a väzba ním hlboko otriasli. Je síce zamestnaný v Stavoprojekte, ale nemôže uplatniť svoje tvaroslovie. Robí na typových domoch, kluboch, školách a osádza typové projekty tak, ako aj jeho kolegovia. V roku 1956 iba ako 47 ročný dostáva prvý infarkt. V týchto rokoch sa zaoberal aj činnosťou, ktorá mala veľký kultúrny význam. Spolupracuje na príprave kníh Klasicistická architektúra na Slovensku a Architektúra na Slovensku do polovice 19. storočia. Robí výskumy, fotografuje, zameriava. V roku 1958 odchádza na invalidný dôchodok. Ďalších 7 rokov je externým profesorom na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Lučenci.